BOL/A SI TU??? ÁNO / NIE

UPOZORŇUJEM, ŽE EŠTE STÁLE SI MôŽETE ADOPTOVAŤ ZVIERATKO...

*REKLAMY* *OBIEHAM SB* *CHCEŠ SPRIATELIŤ?*

Výlet víly (najaktuálnejší úspech)

27. ledna 2009 v 16:21 | CheeQy |  Moje školské slohy


Výlet víly

Je polnoc. Zvony bijú odušu a ja stále krúžim nad vežou, neviem kde mám ísť. Pôjdem dnes do Humenného alebo na Sliač? Neviem. Možno ostanem v Košiciach. To bude najlepšie. Konečne sa nikde nestratím. Chvíľu si oddýchnem a poletím zajtra, teda už dnes večer a pôjdem až do Bratislavy, vraj tam majú super obchody so šatami. Aspoň sa pekne oblečiem. Hm, také víly to majú ťažké, všetko musia vybavovať a na seba nemajú čas. Chvalabohu, že ja robím na služobky. Raz som tam a raz tu. Mám tak čas si prezrieť všetky obce na Slovensku.

Bolo by načase sa rozhodnúť, kam vlastne pôjdem. Naozaj do Bratislavy? A vôbec, oplatí sa mi to? Veď ja s mojimi maličkými krídelkami, ledva doletím do Devína a Bratislava je pri tom...hm ešte bližšie, veru. Tak sa musím zbaliť. Tak, veci na cestu:

pulóver - mám, rukavice - mám, vodu - mám, poznámkový blok - mám, desiatu - ešte nemám, tu je, už mám a to je myslím všetko. No ešte ruksak - mám...

Neviem či ste už zažili pocit, že letíte do neba, vietor vám češe vlasy, mesiac hádže váš tieň na ľudí pod vami a vy sa cítite ako hviezda. Je to prekrásny pocit.

Ledva som mávala krídlami, keď podo mnou sa konečne zjavil most Apollo a Bratislavský hrad. Konečne, pomyslela som si. Keďže bolo pomerne ešte skoré ráno, dospávala som noc v lastovičom hniezde. Okolo ôsmej ráno som sa zobudila a vyštartovala

na nákupy. Najprv som sa zväčšila, aby som aspoň trochu zapadla, potom som si odčarovala krídla. Bola som ako normálne dievča až nato, že vlasy som mala krikľavo ružovej farby. Pekná farba, ešte som sa na ňu nesťažovala. Boli trochu iné, ani u nás vo Vílových
Košiciach nikto iný nemal také krikľavé vlasy. U nás sú totiž hitmi modré alebo zelené, niekedy oranžové vlasy. Kto ich má, je veľký frajer. Ale stavím sa, že onedlho budú v móde presne moje, krikľavo ružové vlasy a ja budem najmodernejšia. Budem veľká frajerka.

No ale späť k Bratislave. Keďže bolo asi osem hodín a pravdaže Bratislavčanom, celkovo aj všetkým Slovákom, ktorí si to môžu dovoliť sa vstávať nechce, bol otvorený jeden jediný obchod - hračkárstvo. Mne to vyhovovalo, v hračkárstve si totiž stále nájdem nejaké modernejšie vílovské šaty a potom ich nosím na rôzne večierky a plesy, na každodenné nosenie máme totiž rovnošaty. Nemám ich rada, potom ani neviem kde je kto, lebo každý je rovnaký, mňa ale nájdu vždy, podľa vlasov. Tie vlasy majú svoje výhody.

Už som nakúpila, všetko čo som chcela, je čas sa opäť vrátiť domov. Aj tak už bolo veľa hodín a cesta domov bola ešte dlhá. Nuž premenila som sa späť na maličkého kúzelného tvora a odletela smerom odkiaľ som priletela. Cesta sa mi zdala kratšia ako prvýkrát, to asi preto, lebo už som raz tadiaľ letela. Ale tá cesta domov bola naozaj oveľa kratšia. Nezdalo sa mi to, a preto som sa hneď po premene opýtala na cestu nejakého staršieho pána. Mal taký zvláštny prízvuk, asi maďarský. Povedal, že Košice sú veľmi ďaleko a ja som sa dostala do Komárna. Do Komárna? Nechcelo sa mi to veriť, veď som sa držala mojej malej príručnej mapky, ako som mohla zablúdiť? Keďže už bolo skoré ráno a letieť som nemohla, musela som stráviť na svojom výlete o jeden deň viac. V Komárne. Po maďarsky som vedela asi dve slová a to igen a nem. Dokonca tri, lebo ešte aj szia.

Sedela som na lavičke v parku a rozmýšľala som, že v Komárne je oveľa krajšie ako v Košiciach. Hoci neviem jazyk, ľudia sa mi zdali milší. Mali veľmi pekný tón hlasu. Ako som tak sedela v tom parku, zbadala som toho pána, ktorý mi povedal kde som. Išla som hneď za ním a pozdravila som ho, akože som veľmi múdra, po maďarsky a to samozrejme: szia. To bol síce jediný pozdrav, ktorý som ovládala aj v inom jazyku ako je slovenčina. Naozaj neviem prečo, ale rozhodla som sa v Komárne zostať ešte o jeden deň dlhšie. Keďže tým pádom som mala na vrátenie sa domov už len jeden deň, lebo ak by som sa nevrátila, stal by sa zo mňa obyčajný človek a už by som nikdy nebola vílou. Bola to hrozná predstava, a preto som si bola istá, že sa do zajtra stihnem vrátiť. Okolo mňa išiel dosť zaujímavý muž približne v mojom veku, teda v prepočte na ľudské roky. Bol vysoký, opálený a svalnatý. Sadol si vedľa mňa na lavičku a zadíval sa mi do očí. Netuším, čo v nich prečítal, ale pozdravil sa mi po slovensky, ako keby vedel odkiaľ som. Po dlhšej konverzácii som zistila, že sa volá Kvído a že nie je z Komárna, ale prišiel sem. Bolo to zaujímavé a jeho príbeh ma zaujímal stále viac a viac. Vedeli ste, že meno Kvído znamená živý, lesný, pochádzajúci z lesa? Ja totiž nie.

Bol čas. Vyštartovať. Povedala som Kvídovi, že musím ísť domov. Opäť sa mi zadíval do očí a povedal: "Ja viem, kto si. Ja som bol taký istý ako ty. Letel som do Bratislavy a zablúdil som, opýtal som sa na cestu, ale už bolo skoro ráno a musel som počkať do večera, ostal som tu. Vzdal som sa všetkých kúziel a ostal som tu žiť." Najprv som jeho rozhodnutie nechápala a preto som sa spýtala, prečo. "Moja mama mi vždy vravievala, že sa raz niekde stratím a presne tam nájdem moju nastávajúcu nevestu. A preto som ostal. Teraz si myslím, že som ju už našiel." povedal a dal mi pusu na líce. Presvedčil ma. Rozhodla som sa ostať. Zanechať všetky čary, kúzla, priateľov...

Na tej lavičke sme sedeli ešte asi tri dni a rozmýšľali sme, či sme urobili dobre. Teda aspoň ja som o tom rozmýšľala. Ale myslím, že aj Kvído.

Teraz sme s Kvídom manželia a máme dve malé víly alebo deti? Ako v každej rozprávke, dobro vždy zvíťazí. Prijali nás späť do rodiny a ja som sa konečne naučila po maďarsky. Neviem ešte po maďarsky síce veľa, ale stačí to. S Kvídom sme šťastní a ľúbime sa a nech sa stane čokoľvek, naša láska vždy všetko porazí.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Adam Adam | 27. ledna 2009 v 16:23 | Reagovat

podla mna je to veelmi zaujimave...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama